Už len lakonicky, a výhradne popudovo, spomínam si na tú preobsažnosť vlastného detstva. Všetko bolo zakázané, a tak sa nám to páčilo, preto sme sa škriepili, preto sme sa mali prečo naháňať. Boli sme si nad dôvody istí svojim ja.
S kamarátmi zo sídliska ma navždy spája prvé fajčenie dutej trávy, nasávanie extatického dymu chuti ohňa, čo nám z neho potom smrdeli ruky a oblečenie bolo treba tri dni vetrať na spoločnom balkóne. Spája sa, rozpája. Tak, ako sa rozpojila a spojila spomienka na otcov starý erotický časopis, magazín, ako som ho vtedy nazýval sám pre seba a odvtedy som to slovo akosi podvedome prestal používať, stránky, na ktorých sa rozprestierala enigma belasých ženských tiel, nepochopiteľných ich zákutí a polôh. Asi, a teraz už možno aj tomu rozumiem, mi ho podhodil len tak, mimochodom, synak, postupne študuj, raz to bude aj tvoje. Bolo to od neho slabošské, ale inak nevedel, ako vysvetlíte niekomu, keď neviete sám, ale mne sa tie hnedasté beštie páčia dodnes, a snáď to preto spravil správne.
Magazín mal po čase ošúchané rohy a na nich sa defilovalo moje priznanie, podľahol som, vidím, verím, budem verný, len ma už pustite žiť. Potom ma magazín a jeho okukané stránky prestal zaujímať, a neviem, či v tej osudnej zásuvke neleží dodnes. Už by ma pohľad na jeho spoužívaný stav asi rozbolel. On, starý ošúchaný magazín, na dotyk drsný ako starcovo strnisko, ostal v mojom detstve a ja, s ním v pamäti a postupne v zabudnutí, išiel som si osve(t).
Pobrali sme sa teda každý svojou cestou, tak ako sa chodí, keď od zlej po zlú vedú dobré cesty.
